Cirkev je božsko-ľudská ustanovizeň. Svätá nie je preto, že by mala svätých členov, ale preto, že má svätého zakladateľa (Ježiš Kristus), sväté prostriedky (sviatosti, charizmy, sväteniny, odpustky...) a sväté ciele (spása). To, že nie vždy má sväté spôsoby je prejavom jej ľudskej zložky, ktorá je pre mňa snáď najväčším dôkazom tej božskej. Bolo by absurdné, aby iba ľudská ustanovizeň vydržala 2000 rokov. Za tým musí byť Niekto dokonalý. Firmu, ktorá by sa mohla pochváliť 2000-ročnou históriou nenájdete ani v Zlatých stránkach, ani nevygúglite! Plus prísľub „pekelné brány ju nepremôžu“ = kým bude existovať tento svet, bude existovať aj katolícka Cirkev! Firmu s takýmto sloganom ani hľadať nemusíte...Sledujúc niekoľko miliónový dav mladých napr. na Svetových dňoch mládeže, človeka napadne ako je možné, že to prebehne dôstojne, hladko, bez incidentov a väčších problémov. To isté platí o Medjugorii a iných veľkých púťach: Na akcie, ktoré zorganizuje Cirkev, políciu treba viac-menej iba na organizáciu dopravy Na iných akciách treba mračno strážcov zákona, lebo účastníkmi sú ľudia, ktorých nestráži vlastné svedomie.Pozrime sa na charitu Cirkvi a misie Cirkvi v globálnom rozmere: Presné štatistiky nemám, ale je zrejmé, že Cirkev vykonáva nezanedbateľnú časť osvety a charity v krajinách tretieho sveta. Keby tu nebola Cirkev, koľko ľudí by zomrelo od hladu a smädu? Koľko ľudí by nevedelo čítať, písať ani počítať?V minulosti práve Cirkev, resp. kláštory boli strediskami vzdelanosti, kultúry, vedy a výskumu.Mám viacero známych, ktorí odišli na niekoľkomesačný (príp. niekoľkoročný alebo celoživotný) dobrý skutok, do Etiópie alebo Kene. Neviem-neviem, kde by bez viery hľadali k tomu motiváciu. (Samozrejme jestvujú aj „nenáboženské“ charitatívne organizácie a nekresťanskí dobrovoľníci, ale rozmer rozmer viery a vklad Cirkvi, nemožno zanedbať.)Keby sme zhromaždili všetky nedeľné oznamy všetkých farností sveta/Slovenska a povyberali z nich akcie prospešné pre občanov, pre spoločnosť (kultúrneho, športového, spoločenského druhu) – mohla by nejaká spoločnosť konkurovať našej Cirkvi v objeme vyprodukovaného dobra, pozitívnych hodnôt?Nemožno nezdôrazniť, že prínos a poslanie Cirkvi nespočíva v organizovaní. Nevyčísliteľné bohatstvo sú sviatosti, ktoré Cirkev „produkuje“. Každá jedna svätá omša či spoveď je neporovnateľná hodnota, s tým, čo sme spomínali. Avšak kolegovi alebo spolužiakovi to nevysvetlíte. Pokiaľ neuznáva život po smrti, neuznáva svoju nesmrteľnú dušu, voči duchovnému svetu je skeptický alebo skôr apatický (je to pre neho niečo irelevantné), neostáva nám bohužiaľ nič iné ako vstúpiť do dialógu o tom, čo možno vidieť, nahmatať a vyčísliť. Nie je to veľa, ale asi lepšie ako nekomunikovať a už vôbec nie po primitívno-rypáckych otázkach sklopiť uši a strácať vlastnú tvár, sebavedomie aj chrbtovú kosť. Mám nádej, že týchto pár myšlienok vo vás vzbudí hrdosť, že patríte do Cirkvi, zdvihne sebavedomie, príp. pomôže položiť protiotázku človeku, ktorý bude vedieť o Cirkvi približne to, čo zachytil v TV popri domácich prácach alebo pri surfovaní na internete. Kňaz nemusí byť len homosexuál alebo pedofil, ale môže to byť aj človek osožný pre spoločnosť.Doma ma učili, že do vlastného hniezda, sa nešpiní. Keď nadávame na Cirkev, nezabudnime, že Cirkev, to nie sú len „farári a mníšky (jeptišky), ale všetci pokrstení.“ W. Churchil raz povedal: „Štát – to sme my!“ Ja dnes hovorím: Cirkev – to sme my! ...a aj ja som zodpovedný za to, v akom je stave – tým, aký som ja.
Pár argumentov za Cirkev
Pravdepodobne si sa už stretol s názormi kompromitujúcimi Cirkev. (Myslím, že patrím k tým, ktorí o zlobe – škandáloch, aférach, kauzách, korupcii, tunelovaní, deštruktívnom personálnom manažmente, mocenskej politike – vo vnútri Cirkvi vedia viac ako priemerný občan, čiže nepovažujem sa za slepého obhajcu pomerov vo vnútri Cirkvi, skôr ma vnímajú ako veľkého kritika.) Takmer v každom kolektíve sa nájdu jedinci, ktorí vedia veľmi zapálene a „fundovane“ diskutovať o aktualitách a škandáloch vo vnútri Cirkvi, ako aj o tom, čo by Cirkev mala a nemala. Poväčšine sú to slabšie osobnosti, majúce „mediálne názory“. Bolo by zaujímavé položiť im otázku, kedy naposledy videli kostol zvnútra, kedy naposledy videli kňaza naživo, prípadne kedy naposledy si prečítali k danej téme niečo seriózne. Česť výnimkám, ktoré hľadajú pravdu úprimne – viesť dialóg s takýmito ľuďmi môže byť veľkým obohatením...
