Rozsah "potopy sveta" za Noema. Skutočnosť alebo fikcia?

Autor: Michal Lajcha | 5.5.2014 o 23:22 | (upravené 7.5.2014 o 12:03) Karma článku: 3,79 | Prečítané:  767x

„Vody zaplavili o pätnásť lakťov vrchy na zemskom povrchu."   (Gn 7, 18.20) Keď mi už ako malému dieťaťu rodičia rozprávali príbehy Starého zákona, najviac ma fascinoval každému veľmi dobre známy príbeh, v ktorom sa Noe plavil na korábe. V Detskej ilustrovanej biblii som si vždy najčastejšie pozeral tmavú dvojstranu, na ktorej bola zatápajúca sa krajina so zúfalo topiacimi sa ľuďmi i zverami a s plávajúcou archou. Nasledujúca práca je archeologickým pohľadom na šiestu a siedmu kapitolu Knihy Genezis.

Čo hovorí o potope Biblia?

Ako dôvod potopy sa uvádza skazenosť ľudstva - boli „len telo.“[1] Keď sa rozmnožili na zemi hriechy Pán oľutoval, že stvoril človeka[2] a rozhodol sa zahubiť všetko živé okrem spravodlivého Noema a jeho rodiny, ktorí našli „milosť u Pána“ a plnili jeho rozkazy, a z každého druhu živočíchov po jednom páre.[3] Boh dal Noemovi pomerne presné inštrukcie o stavbe korába: 300 lakťov dĺžka, 50 lakťov šírka a 30 lakťov výška, t.j.137×23×14 m[4]. V šesťstom roku Noemovho života, v druhom mesiaci, na sedemnásty deň mesiaca vyvalili sa všetky pramene veľkej hlbočiny a otvorili sa nebeské priepusty. A pršalo na zem štyridsať dní a nocí.[5] A Pán zavrel Noema zvonku[6] a týždeň sa nič nedialo, iba ľudia sa mu zrejme ešte viac smiali. Vody veľmi stúpali a zaplavili všetko na zemskom povrchu, koráb však plával na vodách. A vody vzrastali ďalej, takže zaliali všetky, aj vysoké vrchy, ktoré sú pod šírym nebom. Voda prevyšovala o pätnásť lakťov vrchy, ktoré pokrývala.[7] A vody ovládali zem ešte 150 dní.[8] Boh si spomenul na Noema a dal zaviať vetru a vody upadávali. A v siedmom mesiaci, na sedemnásty deň mesiaca koráb zastal na vrchu Ararat.[9] Záver, ako Noe vypúšťal tri razy po siedmych dňoch vtáka (holubicu, krkavca), ako indikátor ústupu vôd zo zemského povrchu, všetci dobre poznáme.

Ako som už spomínal, od malička ma najviac udivoval rozsah potopy a nemohol som nikdy pochopiť, či ozaj sa mohla týkať celého sveta a či tých spomínaných pätnásť lakťov nad zemský povrch možno brať doslovne. Rodičia mi to vždy tak vysvetlili, že išlo o vtedy ľuďom známy svet - teda Mezopotámiu. To sa do detskej hlávky vtrepalo skôr, no aj tak to stálo za reč a myslím že, stojí aj teraz.

Táto práca sa chce pozrieť na potopu za Noema z historického hľadiska, samozrejme na základe iných prameňov ako je Biblia, veď vieme, že ona je knihou náboženskou a nie historickou. Poskytne nám bezpochyby nenahraditeľnú orientáciu pre náš duchovný život, nie však pre vedecký výskum. Zaujímať nás budú teda otázky: Existovala vlastne potopa sveta? Ak áno, v akom rozsahu? – skutočne v takom, akom ju opisuje biblia? Geografické rozšírenie potopy. Kedy približne sa to stalo? Čo nám o potope sveta hovoria iné pramene ako Biblia? Čo vieme o Noemovom korábe? ((mapa potopy.jpg))

Potopa sa nespomína len v Biblii

... ale u národov všetkých rás existujú rozličné podania o ohromnej povodňovej katastrofe![10] Podivuhodná história potopy zo Starej zmluvy prešla s kresťanstvom celý svet. Hoci sa takto stalo biblické podanie o potope sveta najznámejšie, nebolo však jediné. U Grékov uvádza správu o takejto povodni Deukalion; v povestiach praobyvateľov amerického kontinentu ostala živá spomienka na veľkú povodeň; aj v Austrálii, Indii, Polynézii, Tibete, Kašmíre, ako i u Litvanov sa z generácie na generáciu podávali povesti o potope, až nadobudli dnešnú podobu. Doteraz poznáme šesťdesiatosem správ o potope: z Ázie 13, z Európy 4, z Afriky 5, z Austrálie 9, z Ameriky 37. Je to znak, že sa zakladajú na akejsi historickej udalosti.[11]

Medzi najznámejšie mimobiblické príbehy o potope patrí pohanský hrdinský Epos o Gilgamešovi[12] zo Starej Babylonie. Gilgameš rozprával presne tak ako Biblia – o človeku, ktorý žil pred veľkou povodňovou katastrofou a po nej. Podobnosť eposu s Bibliou je veľavravná. Utnapištimovi, Noemovi Sumerov, tiež boh (Eu) kázal postaviť obrovskú loď, aby sa zachránil pred potopou. Verš 134. XI. tabule Gilgamešovho eposu musel sa zakladať na správe očitého svedka.[13] Potvrdzuje to aj presný opis búrky. Utnapištim hovorí výslovne o južnej búrke, čo veľmi presne zodpovedá geografickej situácii. Perzský záliv – more, ktorého vody sa vyrútili pri búrke cez plochú zem – leží južne od ústia Eufratu a Tigrisu. Zároveň až detailne opisuje celkom charakteristické pochody pri búrke, najmä javy mimoriadnej turbulencie v atmosfére. Stúpanie čierneho mračna za burácania. – Za bieleho dňa nastáva náhle tma. – Hukot južnej búrky, ktorá „ženie pred sebou vody.“ Meteorológovia ihneď spoznávajú, že tu opisuje priebeh vírivej búrky, cyklónu. Moderná meteorológia dnes vie, že v tropickkých zónach sú pobrežné oblasti, ostrovy v mori, no predovšetkým naplavené riečne nížiny vystavené osobitnému druhu dobývačných a zničujúcich vĺn, ktoré majú často príčinu v zemetrasení a v cyklónových búrkach, sprevádzajúcich búrkové lejaky. Na pobreží Floridy, v Mexickom zálive a v Tichomorí existuje dnes široko rozvetvená varovná služba. Ale ľudia južnej Mezopotámie v r. 4000 pr. Kr. Ťažko by boli mohli využiť modernú varovnú službu. Cyklónove búrky často mávajú za následok záplavy romeru potopy.

Nijaký odkaz z rannej Mezopotámie nesúhlasí tak s biblickým podaním ako správa o Potope sveta v Gilgamešovom epose, ktorý pochádza z toho istého životného priestoru „Úrodného polmesiaca“ ako Biblia. Na niektorých miestach nájdeme takmer doslovnú zhodu. ((stopy po bahne.jpg))

Loď na Ararate[14] – stopa po potope ?

Podľa Gilgamešovho eposu loď sa zachytila na vrchu Nizir medzi Tigrisom a dolným tokom rieky Cabu. Biblia však hovorí o vrchu Ararat[15] vo východnom Turecku v pohraničnej zóne medzi Iránom a Arméniou. Jeho kužeľ pokrytý večným snehom čnie do výšky 5156 m n. m. V 19. storočí podnikli prvé expedičné cesty na Ararat. Podnetom pre ne bola pastierska historka, ktorú rozprávajú po generácie obyvatelia arménskej dedinky Bayzit na úpätí Araratu. Ide o pozoruhodný zážitok istého horského pastiera, ktorý údajne videl istého dňa na Ararate veľkú drevenú loď. Turecká expedičná výprava z roku 1833 potvrdila historku pastiera. Zmieňuje sa najmä o drevenom lodnom rahne, ktoré v letnom počasí vyčnieva z južného ľadovca. Posledným, ktorý videl túto loď, bol dr. Nouri, arcidiakon pre Jeruzalem a Babyloniu. Tento agilný duchovný hodnostár podnikol roku 1892 objavnú cestu k prameňom Eufratu. Keď sa vrátil podal správu o lodnom vraku vo večnom ľade: „Vnútrajšok bol plný snehu, vonkajšie steny ukazovali prirodzené tmavočervené zafarbenie.“[16] Za prvej svetovej vojny hlásil ruský dôstojník Roskowitzki, že z  paluby svojho lietadla videl na južnom výbežku Araratu „pozostatky významného lodného vraku“.[17] Uprostred vojny vyslal cár Mikuláš II. dokonca prieskumnú skupinu, ktorá nemala za úlohu loď iba si pozrieť, ale aj odfotografovať. Všetky dôkazy o tom zmizli údajne pri Októbrovej revolúcii. Za druhej svetovej vojny tiež vykonali viacero vzdušných pozorovaní. Pochádzali od jedného sovietskeho pilota a od štyroch amerických letcov. Posledné správy privolali amerického historika a misionára dr. Árona Smitha z Greensboroughu, významného odborníka v problematike potopy sveta. V dlhoročnej práci zostavil úplné literárne dejiny Noachovho korábu. O potope sveta hovorí 80 000 diel v 72 jazykoch, z ktorých 70 000 spomína mýtický lodný vrak.

V roku 1951 dr. Smith márne hľadal vrak dvanásť dní so štridsiatimi sprievodcami na ľadovej čapici Araratu. “I keď sme nenašli nijakú stopu po Noachovom korábe“, vysvetľuje neskoršie, „moja dôvera v biblické podanie potopy sa len upevnila. Vráťme sa sem ešte.“[18]

Povzbudený dr. Smithom vystúpil na vulkanický vrch roku 1952 mladý francúzsky bádateľ Grónska Jean de Riquer. Aj on sa vrátil bez výsledku. A predsa sa stále zostavovali nové expedície na Ararat. Pri hľadaní najpopulárnejšej lode ľudstva podarilo sa Francúzovi Fernandovi Navarrovi prekvapivo nájsť včasráno 6.júla 1955 na vrchole hory v mase ľadu tri kusy dreveného brvna. Jeho vek sa môže určiť najmenej na 5000 rokov[19] – ale, pravdaže, nikto nemôže povedať, či ide skutočne o stopu po biblickom korábe. Avšak aj najnovšie sa môžeme stále nanovo dočítať, že sa na tomto vrchu našli staré, ručne opracované kusy dreva, ktoré údajne museli byť vyrobené pred asi 4000 rokmi.[20] Túto správu podal roku 1969 tlači vedúci jednej z amerických expedícii archeológ E.Crawford. Domnieva sa, že ostatné zvyšky archy sú skryté pod 900 000 m3 ľadu a trosiek. Aj keď sa na vrchu Ararat nájde veľká stará drevená loď, ešte tým v žiadnom prípade nie je dokázané, že tu ide o biblickú archu.[21] Vedci nie sú jednotní v názoroch na túto problematiku – mnohí zaujímajú pochybovačný postoj.[22]

Náhle otepľovanie v ľadovej perióde doby kamennej?[23]

Veľmi blízko je domnienka, že všetky tieto povesti odrážajú jedinú celosvetovú katastrofu. Geológovia verili, že túto záhadu už vysvetlili zo svojho stanoviska, keď poukázali na skutočnosť teplého obdobia medzi dvoma ľadovými dobami v dejinách našej zeme. Hladina svetového oceánu stúpala štyri razy, až sa začal pomaly roztápať obrovský, niekoľko kilometrov hrubý pancier pokrývajúci kontinenty. Ohromné uvoľnené masy zmenili obraz krajiny, zaplavili hlbšie sa nachádzajúce pobrežia a roviny a zničili tu ľudí, zvieratá a rastlinstvo.

Tomič v spomínanej publikácii má podobný postoj: „Mnohí prírodovedci vidia v tom rozprávaní narážky na katastrofálne záplavy ku koncu strednej starej doby kamennej v súvislosti s ľadovými a dažďovými periódami. Vtedy boli obrovské časti povrchu, celé kontinenty pokryté ľadom, ktorý zničil takmer všetok život, a nato náhle otepľovanie roztopilo snehy, vytvorilo nesmierne moria a zatopilo celé kontinenty. Biblické rozprávanie by mohlo byť schematickým opisom tohto dlhého obdobia. Stavba korábu a neolitický kolorit by bol podľa toho iba literárnou formou tohto opisu pre prostredie, pre ktoré svätopisec píše. Pravdepodobnejšie však bude, že svätopisec myslí na nejakú historickú katastrofálnu záplavu menších rozmerov, akým bola Mezopotámia často vystavená. Mezopotámske rieky Eufrat a Tigris svojimi vodami zaplavovali veľké oblasti a blatom zanášali osady i mestá, ničili ľudí a ich civilizáciu.“[24]

Vylučuje sa však domnienka, že by šlo o dilúvium[25] zo starších štvrtohôr (pleistocén), lebo dilúviom sa zmenilo podnebie na celej zemi. Po oteplení ľadovce ustúpili, zmenil sa povrch zeme, počasie, teplota, pôdy, rastlinstvo i živočíšstvo, a to na dlhšie obdobie. Pri potope opisovanej vo Svätom písme k takýmto zmenám neprišlo, šlo teda o udalosť mladšiu a menšieho rozsahu. Možno o záplavy Mezopotámskej nížiny.[26]

Skrátka všetky pokusy o vysvetlenie sa končili pri špekuláciach a hypotézach.

((Ararat.jpg))

Famózny objav Woolleyho

Pri výskumoch v Ure, ktoré sledovali úplne iné ciele, ponúkol sa akoby sám od seba dôkaz pre potopu. Americkí a anglickí archeológovia dlhé roky skúmali územie pri Tell al Muquayyar a v r. 1926-8 sa v meste Ur dopracovali k fantastickým objavom: kráľovské pohrebiská popredných Sumerov. Dve tisícročia ukladali občania Úru do týchto pohrebísk svojich popredných predstaviteľov. Pri otvorení najspodnejšej a poslednej hrobky ocitli sa bádatelia v dobe okolo 2800 rokov pr. Kr.

Sir Charles Leonard Woolley chcel zistiť, či vykopávky pod najhlbšie položeným kráľovským hrobom neprinesú nové objavy. Ukázalo sa, že tabuľky, ktoré vykopali pod jedným hrobom boli oveľa staršieho typu ako nápisy na hroboch (o 2-3 storočia). Po dlhých dňoch kopania do hĺbky sumerskej civilizácie narazili na dno – prestali stopy akéhokoľvek osídlenia. Užasol, keď zistil, že ide o čistú hlinu, ktorá sa vytvára iba naplavením vody! Bolo to v r. 1929. Meranie terénu a opätovné starostlivé výpočty priviedli nakoniec Woolleya k záveru, že nejde o naplaveninu, usadený piesok Eufratu, lebo dno šachty, kde sa začínala hlinená vrstva, ležalo veľa metrov nad hladinou rieky. Asi po troch metroch hlina zmizla práve tak rýchlo, ako začala. Archeológovia si mysleli, že príde čistá panenská zem. Ale opak bol pravdou: našli tam rumy, dávny odpad a medzi tým nespočetné hlinené črepiny. Vzhľad a technika keramiky sa nápadne zmenili. Boli tvarované rukou, pričom nad vrstvou hliny boli tvarované na hrnčiarskom kruhu. Pod trojmetrovou vrstvou hliny našli zvyšky ľudských obydlí z doby kamennej. More zanechalo stopy v pozostatkoch malých morských živočíchov v hline. Kvôli uisteniu a potvrdeniu Woolley vykopal druhú jamu 300 metrov vzdialenú od prvej: Ukázal sa rovnaký profil vrstiev: črepiny z hrncov utvorených na hrnčiarskom kruhu – vrstva hliny – črepiny z nádob vyhotovených rukou. Podobné vrstvy sa našli aj inde.(tel abibu - zrúcaniny po potope).[27]

Ch. L. Woolley : “Asi 16 stôp (5 metrov) pod dlažbou z tehál, ktorú môžeme s istotou datovať na 2700 rokov pr. Kr., boli sme v ruinách toho Úru, ktorý existoval pred potopou.“[28]

Iní archeológovia pokračovali vo výskumoch na iných miestach južnej Mezopotámie, aby zistili rozsah katastrofy. Pri Kiši, juhovýchodne od starého Babylonu, tam, kde sa širokými oblúkmi Eufrat a Tigris približujú, objavili ďalší dôležitý záchytný bod. Rovnako tu narazili na vrstvu usadeniny, ktorá však bola len asi pol metra hrubá. Pomocou skúšobných sond mohli postupne vytýčiť oblasť obrovskej povodne.[29] Podľa Wolleyho názoru pohltila katastrofa severozápadne od Perzského zálivu oblasť dlhú 630 km a širokú 160 km.[30] Keď pozrieme na mapu, tak išlo – podľa dnešných slov - o lokálnu udalosť. Ale pre obyvateľov tejto riečnej nížiny bol to vskutku celý svet. Výrazy „celý svet“ , „všetci ľudia“ a „po páre zo všetkých zvierat“, používa svätopisec s takou samozrejmosťou, ako omnoho neskôr sv. Lukáš píše o cisárovi Augustovi, že dal „vykonať súpis ľudu po celom svete“ (Lk 2,1). S úplnou samozrejmosťou myslel na ten ich „svet“, na Rímsku ríšu. A ani nie preto, že by si azda mysleli, že iní ľudia na svete nejestvujú. To je len otázka vyjadrovania. Zo samotného textu Sv. písma nutne nevyplýva, že pri potope zahynuli doslova všetci ľudia okrem Noemovej rodiny a doslova všetky zvieratá na celej zemi okrem tých v korábe.[31]

„Vody zaliali i všetky vysoké vrchy, ktoré sú pod šírym nebom“(Gn 7, 9).

Vari naozaj môžu vody zaplaviť vrchy, ktoré sa týčia až do výšky cez osem kilometrov?

Odborníci tvrdia, že je to podľa prirodzených zákonov nemožné.[32]

Tomič vysvetľuje problém veľmi prístupne: „A zahynulo každé telo ... aj všetci ľudia.“(Gn 7, 21) netreba chápať doslova. Keď svätopisec hovorí o všetkých ľuďoch, myslí na tých, ktorých on pozná, ktorí sú mu blízki a ktorí hrajú nejakú úlohu v dejinách spásy. Aj tu bol teda použitý hyperbolický spôsob vyjadrovania, ktorý je Semitom vlastný (porov. Gn 41,57; Dt 2,25; 2 Sam 18,8; Sk 2,5). Pisateľ – Semita - opisuje pozemské skutočnosti vždy zo svojho stanoviska. Celá zem je pre neho to, čo vidí pred sebou, kam mu siaha pohľad, čo mu zaokrúhľuje obzor, na čom má nejaký záujem. Tak aj tu: môže to byť iba malá, obmedzená oblasť.[33] Ľudová tradícia a fantázia mohli nejakú obmedzenú záplavu rozšíriť na väčšiu oblasť, na celú Zem a všetkých jej obyvateľov.[34]

Pri starej stupňovitej veži v meste Úre, na dolnom toku Eufratu, možno ísť rebríkom do úzkej šachty a pozostatky po obrovskej povodňovej katastrofe - takmer tri metre hrubú vrstvu z hliny – vidieť na vlastné oči a ohmatať rukami. A z veku vrstiev ľudských obydlí, z ktorých sa môže odčítať čas ako z listov kalendára, dá sa určiť, kedy sa táto veľká potopa stala.

Stalo sa to roku 4000 pr. Kr.![35]

Záver

Touto prácou som sa pokúsil zistiť, do akej miery je biblická správa o potope sveta fikcia a do akej skutočnosť. Ak by sme sa na vec pozerali striktne podľa Gn 6,1 – 9,17 musíme priznať, že viac je toho historicky nedokázateľného a fyzikálne nereálneho. Hoci je príbeh vykreslený na základe obrazu nejakej ozajstnej vodnej katastrofy, kontext príbehu má spoločenský charakter: pre hriechy ľudstva zanikol starý svet, no zároveň vznikol nový.[36]

Kľúčom k pochopeniu mýtu o biblickej potope azda môže byť skôr Noe ako hľadanie korába alebo dôkazov o potope v Iraku.[37] Faktom je, že Gilgamešov epos pochádza z toho istého životného priestoru „úrodného polmesiaca“ ako Biblia.

Povodňová katastrofa okolo roku 4000 pr. Kristom v južnej Mezopotámii je archeologicky istá[38].

Význam, ktorý Woolley svojím pozorovaniam pripisoval[39], nenašiel však v archeológii žiadne uznanie, pretože nájdené vrstvy hliny pochádzali z rôznych časových období.[40]

Je však babylonská potopa sveta identická s tou potopou sveta, ktorú traduje Biblia?

Archeológia, ani iný výskum nevedeli doteraz odpovedať na túto významnú otázku.

Tiež si treba uvedomiť, že aj Pán Ježiš sa v Lk 17,26n odvoláva na potopu ako na historickú udalosť. Historickosť však nutne s tohto výroku Krista nevyplýva. Biblická tradícia aj na iných miestach považuje potopu za historickú skutočnosť, ktorá zasiahla všetkých ľudí.(Mudr 10,3; Sir 44,17n; Mt 24,37n; Hebr 11,7; 1 Pt 3,20; 2 Pt 2.5).[41]

Svätopisci neberú správu o potope ako historickú skutočnosť, ale ako literárny typ, ako je to vyslovené aj v správe o stvorení.

Myslím, že musíme dobre rozlišovať to, čo sa skutočne prihodilo, od toho, čo je len literárnou formou a náboženským posolstvom.

Bibliografia

Sväté písmo, Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, Rím 1995.

KELLER, W.: A biblia má predsa pravdu, Tatran, Bratislava 1969.

TOMIČ, C.: Biblický pravek, LÚČ, Bratislava 1992.

METZGER, B.; GOLDSTEIN, D.; FERGUSON, J.: Veľké udalosti biblických čias, Slovart, Bratislava 1998.

FERKO, J.: Z ničoho ? ...Nie! Z lásky, Vlastným nákladom autora – 1995.

GESCE, G. – HORVÁTH, H.: Malý lexikón Biblie, Danubiaprint, Bratislava 1990.

TRUTWIN, W. – MAGA, J.: Otváral nám písma, Kňazský seminár biskupa J. Vojtaššáka , Spišská Kapitula 1993.

HERIBAN, J.: Príručný lexikón biblických vied, Don Bosco, Bratislava 1998.

BOTEK, A.: Za svetlom, Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, Rím 1970.

Encyklopédia biblie, Euromedia klub 1997.

Ilustrovaná príručka k Bibli, Slovenská biblická spoločnosť, Banská Bystrica 2001.

Encyklopédia Biblie M – Ž, Gemini, Bratislava 1992 s. 500.

NOVOTNÝ, B.: Encyklopédia archeológie, Obzor, Bratislava 1986, s. 717.



[1] Gn 6,3.

[2] Gn 6,6.

[3] Aj samotná biblia podáva rozličnú informáciu o počte párov zvierat. Na jednom mieste sa uvádza jeden pár (Gn 6,19), na inom mu Boh káže zobrať po sedem párov z čistých zvierat a po dvoch z nečistých (Gn 7,2). Gn 7,9 hovorí, že vošiel jeden pár. Podobne aj iné skutočnosti Biblia opisuje dva razy. Biblická správa o potope je zostavená z dvoch tradícii (jahvistická a kňazská), ktoré sa prelínajú. Svätopisec spojil obe tradície do jedného celku bez zladenia rozporov.

[4] Encyklopédia biblie, Euromedia klub 1997.

[5] Gn 7,11-12 Vo Svätom písme sa číslo 40 viac krát používa a vždy je akousi dobou pokánia. Možno ho však brať v našom prípade doslovne, alebo iba v symbolickom význame?

Potopou sveta sa svet vracia do „chaosu“, to znamená do toho stavu, ktorý na zemi jestvoval, kým Boh neoddelil „vody pod oblohou od vôd nad oblohou“. Teraz sa vody opäť spojili, aby priviedli na zem potopu.

[6] Gn 7,16.

[7] Gn 7,18-20.

[8] Gn 7,24.

[9] Gn 8,4. O vrchu Ararat viď ďalej (str. 3) + Obrazová príloha - obr.č. 1.

[10] KELLER, W.: A biblia má predsa pravdu, Tatran, Bratislava 1969, s.49.

[11] TOMIČ, C.: Biblický pravek, LÚČ, Bratislava 1992, s. 209.

[12] G. Smith r. 1862 rozlúštil XI. tabuľku tohto Eposu o Gilgamešovi.

[13] KELLER, W.: A biblia má predsa pravdu, Tatran, Bratislava 1969, s.49.

[14] Autori nie sú jednotní v písaní dĺžňov v tomto slove. Biblia uvádza v Gn 8,4 bez dĺžňov (Sväté písmo, Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, Rím 1995). Keller v už citovanej publikácii píše: “Arárat”.Autori knihy Veľé udalosti biblických čias píšu slovo zhodne s citovaným vydaním Biblie.

[15] V dávnych časoch sa celá krajina volala Ararat, takže mohlo ísť aj o iný vrch. Por.: FERKO, J.: Z ničoho ? ...Nie! Z lásky, Vlastným nákladom autora – 1995, s. 49 ; BOTEK, A.: Za svetlom, Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, Rím 1970, s. 46.

Ararat je najvyšším vrchom v pohorí Araratu vo východnom Turecku. Tradícia o zachytení korába na tomto vrchu vznikla chybným výkladom textu Knihy Genezis 8,4 , v ktorom sa doslova hovorí “na vrchu (pohoria) Ararat.“ Do úvahy by teda mohli prichádzať i ďalšie vrchy v pohoriach severnejšie od tohto miesta. Napriek mnohým výskumom a leteckému snímkovaniu sa nepodarilo získať autentické dôkazy. Por.: Veľké udalosti biblických čias, Slovart, Bratislava 1998, s. 14.

[16] KELLER, W.: A biblia má predsa pravdu, Tatran, Bratislava 1969, s. 43.

[17] KELLER, W.: A biblia má predsa pravdu, Tatran, Bratislava 1969, s. 43.

[18] Tamže.

[19] Tamže. Tu je rozpor v údaji o veku drevených nálezov s knihou Veľké udalosti biblických čias, Slovart, Bratislava 1998, s. 14.

[20] TRUTWIN, W. – MAGA, J.: Otváral nám písma, Kňazský seminár biskupa J. Vojtaššáka , Spišská Kapitula 1993 , s. 154.

[21] Tamže.

[22] Autori knihy Veľké udalosti biblických čias, Slovart, Bratislava 1998, s. 14 (Nicole Doueová, David Goldstein, Peter James, Margaret Oliphantová, Sue Rollinová) sa pozerajú na potopu a problematiku korábu na Ararate veľmi nedôverčivo a pesimisticky v porovnaní s citovanou knihou Wernera Kellera:

Pokusy lokalizovať Noemov koráb na mieste údajného pristátia – na vrchu Ararat, boli márne. Expedície, ktoré sa podujímali nájsť koráb viedli zvyčajne biblickí fundamentalisti; žiadnu z nich nepodporovala uznávaná vedecká inštitúcia a neboli ani úradne povolené. Objekty v tvare lodí, ktoré boli objavené, ako aj mnoho drevených úlomkov odkrytých týmito expedíciami, nie sú prekvapujúce. Vrch Ararat bol kultovým centrom stredovekých mníchov, ktorí mohli umiestňovať drevené kríže a dokonca ja člny na pamiatku Noemovho pristátia. Aj datovanie všetkých drevených nálezov pomocou rádiouhlíkovej metódy spadá do obdobia nášho letopočtu.

[23] TOMIČ, C.: Biblický pravek, LÚČ, Bratislava 1992, s. 209.

[24] Tamže.

[25] Perthes (1788 - 1868) rozdelil tvorstvo na diluviálne preddiluviálne.

[26] FERKO, J.: Z ničoho ? ...Nie! Z lásky, Vlastným nákladom autora – 1995, s. 49.

[27] TOMIČ, C.: Biblický pravek, LÚČ, Bratislava 1992, s. 209.

[28] KELLER, W.: A biblia má predsa pravdu, Tatran, Bratislava 1969, s. 35.

[29] Tamže, s. 36. Nesúlad medzi citovaným dielom Kellera a   knihou Veľké udalosti biblických čias, Slovart, Bratislava 1998, s. 14:

Objavené vrstvy naplavenín sú dôsledkom lokálnych záplav, ktoré mali iba nepatrný vplyv, aj pokiaľ ide o Mezopotámsku civilizáciu.

....potopa - bol to správny úsudok. Vrstva usadeného bahna bol samozrejme pozostatok záplavy, ale ťažko práve ten, ktorý by dokazoval rozsiahlu záplavu z biblického príbehu. Vrstva riečnej naplaveniny sa našla v Ure, ale nikde inde, dokonca ani v Ubaide , vzdialenom 33 km. Staroveké mezopotámske mestá často postihli zničujúce, ale miestne obmedzené záplavy riek Eufratu a Tigrisu.

[30] KELLER, W.: A biblia má predsa pravdu, Tatran, Bratislava 1969, s. 36.

Kniha Otváral nám písma hovorí o tomto údaji s miernou odlišnosťou: 600 krát 150 km. TRUTWIN, W. – MAGA, J.: Otváral nám písma, Kňazský seminár biskupa J. Vojtaššáka , Spišská Kapitula 1993 , s. 154.

[31] FERKO, J.: Z ničoho ? ...Nie! Z lásky, Vlastným nákladom autora – 1995, s. 49.

[32] TOMIČ, C.: Biblický pravek, LÚČ, Bratislava 1992, s. 210.

[33] Tamže.

[34] Tamže.

[35] KELLER, W.: A biblia má predsa pravdu, Tatran, Bratislava 1969, s. 37.

Kniha Otváral nám písma hovorí o tomto údaji s miernou odlišnosťou: Čas približne 3200 rokov pred Kristom. TRUTWIN, W. – MAGA, J.: Otváral nám písma, Kňazský seminár biskupa J. Vojtaššáka , Spišská Kapitula 1993 , s. 154.

[36] GESCE, G. – HORVÁTH, H.: Malý lexikon Biblie, Danubiaprint, Bratislava 1990, s. 158.

[37] METZGER, B.; GOLDSTEIN, D.; FERGUSON, J.: Veľké udalosti biblických čias, Slovart, Bratislava 1998, s. 14.

[38] KELLER, W.: A biblia má predsa pravdu, Tatran, Bratislava 1969, s. 44.

[39] „Woolley došiel neomylnou a neúnavnou prácou k tomuto pre vedcov tak ohromujúcemu výsledku: Veľká povodňová katastrofa, ktorá sa spomína v Biblii ako potopa sveta a ktorú skeptici často odbavovali ako rozprávku alebo povesť, nielenže bola skutočnosťou, ale išlo o udalosť siahajúci do historických čias.“ KELLER, W.: A biblia má predsa pravdu, Tatran, Bratislava 1969, s. 37.

[40] TRUTWIN, W. – MAGA, J.: Otváral nám písma, Kňazský seminár biskupa J. Vojtaššáka , Spišská Kapitula 1993 , s. 154

[41]TOMIČ, C.: Biblický pravek, LÚČ, Bratislava 1992, s. 210.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Bankrot ľudom nevezme bývanie

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať, vysvetľuje ministerka spravodlivosti.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.


Už ste čítali?